Karol Habsburský, cisár a kráľ

Karol Habsburský, cisár a kráľ

Blahoslavený

Sviatok: 21. október

* 17. augusta 1887, Schloss Persenbeug, Persenbeug-Gottsdorf, Rakúsko
† 1. apríla 1922, Monte, Funchal, Portugalsko

„Len zriedka bol nejaký panovník tak zaznávaný ako to bolo v prípade tohto kráľa, a neexistuje snáď žiaden iný, ktorý by tak ako on vlastnil všetko potrebné na to, aby svoje národy urobil šťastnými. Jeho osudom bola nevďačnosť, ohováranie a ťažké urážania, ktorým nakoniec nedokázalo čeliť ani jeho vznešené srdce… ‘Musím preto toľko trpieť, aby sa moje národy opäť zjednotili,‘ povedal mi v agónii. Potom doslova dodal: ‚Odpúšťam im!‘“1 Cisárovná Zita z Rakúska

„Tieto riadky nestratili od roku 1922 nič na svojej aktuálnosti. Cisárov obraz, jeho osobnosť a jeho konanie sú dodnes podávané jednostranne až sfalšovane a posudzované memoárovou literatúrou, antipropagačnými i obrannými spismi.“² Takto vidí situáciu dnes Dr. Prof. Alžbeta Kovácsová, členka komisie historikov pre proces blahorečenia cisára Karola I. z Rakúsko-Uhorska. A to je, žiaľ, aj pravda. O to viac je potrebné spomenúť, že 80 rokov po cisárovej smrti bola o ňom konečne vydaná prvá vedecky podložená štúdia. Táto excelentná historička počas svojej 18-ročnej práce vyhľadala so svojimi spolupracovníkmi 41 verejných, cirkevných a súkromných archívov v Európe a v USA, aby mohla vydať svoju dvojzväzkovú dokumentáciu „Untergang oder Rettung der Donaumonarchie“ („Zánik alebo záchrana Rakúsko-uhorskej monarchie“). Mnohé knihy o cisárovi Karolovi sa opierali o neúplné a dokonca nepravé dokumenty, a preto často nezodpovedali pravde. Vďaka tomuto dielu teraz možno vidieť osobu cisára Karola v správnom svetle, objaviť a uctievať si v ňom veľkú, hlboko veriacu osobnosť, ktorá je schopná milovať a trpieť. Nech nám jeho príhovor pomôže budovať ríšu pokoja a pravdy, lásky a jednoty – ako sa o to sám z hĺbky srdca usiloval.

Arcivojvoda Karol František Jozef prišiel na svet 17. augusta 1887 na zámku Persenbeug v dolnom Rakúsku. Bol prasynovcom cisára Františka Jozefa a jeho šance stať sa raz cisárom Rakúska boli nepatrné. Avšak rokmi a udalosťami sa táto možnosť stávala reálnejšou. Keď nečakane zomrel korunný princ Rudolf, syn cisára Františka Jozefa, prešlo následníctvo trónu na jeho synovca arcivojvodu Františka Ferdinanda. Ten bol v roku 1914 zavraždený v Sarajeve. Ďalším v následníctve trónu bol arcivojvoda Karol, pretože jeho otec Otto, mladší brat arcivojvodu Františka Ferdinanda, zomrel už v roku 1906.

Neočakávane následníkom trónu

„Cisár bol hlboko veriaci a túžil po obnove v náboženskom duchu. Snáď najviac nenávisti zo strany nepriateľov a protivníkov mu spôsobilo jeho náboženské a procirkevné zmýšľanie. Vedomie vlastnej zodpovednosti pred Bohom v ňom vytváralo živú silu, ktorá ho ustavične usmerňovala v jeho konaní. Nebola to žiadna pochmúrna, fanatická zbožnosť, ktorá ho charakterizovala, ale skôr radostné vyznávanie, ktoré ho robilo šťastným. V tom spočívala jeho mravná sila a z týchto prameňov vnútornej dôvery čerpal útechu v najhorších dňoch.“3 Hugo Hansch, rakúsky historik

Mod litbou pripravovaný na svoje povolanie

Karolova matka, arcivojvodkyňa Mária Jozefa zo Saska, je opisovaná ako pokojná, zodpovedná, navonok skôr chladná, ale hlboko veriaca žena. Svojho syna brávala už v ranom veku na sv. omšu a učila ho modliť sa. Väčší vplyv na jeho náboženský život mal však jeho vychovávateľ gróf Wallis a jeho učiteľ náboženstva P. Norbert Geggerle. On nám zachoval aj slová, ktoré v roku 1895 o 8-ročnom arcivojvodovi prorocky vyslovila istá stigmatizovaná uršulínka, matka Vincentia Fauland: „Áno, treba sa zaňho veľa modliť, pretože sa raz stane cisárom a bude musieť veľa trpieť. Stane sa zvláštnym cieľom útokov pekla.“ 4 Už vtedy sa vytvorila skupina modliacich sa ľudí, neskoršia Liga modlitieb za cisára Karola, ktorá mala svojimi obetami a modlitbami podporovať Karolove účinkovanie. Karol plodne spolupracoval s týmto náboženským dedičstvom. Až do čias exilu na Madeire – a práve tam – vidno, ako veľmi sa snažil žiť svoje povolanie pravého kresťana a bolestné a ťažké situácie chcel riešiť pomocou dôverujúcej modlitby a odvážneho konania. Karol sa stal veľkým mužom modlitby. Kaplnka bola najdôležitejším miestom v jeho dome, kde strávil veľa hodín a kde pred Najsvätejšou Sviatosťou uskutočňoval svoje rozhodnutia. K jeho životu neodmysliteľne patrila každodenná sv. omša spojená so sv. prijímaním. Mnohokrát a s radosťou svedčil o tom, že je katolíckym panovníkom. Robil to predovšetkým vo vojenských kruhoch a staral sa o dobrú duchovnú starostlivosť na fronte. Podporil aj myšlienku postaviť vo Viedni tzv. kostol pokoja a konvent, kde sa malo modliť za hriechy veľkomesta a kde mohli kňazi v utiahnutosti a v modlitbe načerpať novú silu. Keď to vtedajší kardinál Piffl odmietol s vyjadrením, že Viedeň nepotrebuje žiadnu kontemplatívnu rehoľu, ale veľa diecéznych kňazov, odpovedal cisár Karol sklamane: „Mesto, ktoré nepozná moc modlitby a necení si ju, musí zaniknúť. Pre Rakúsko už neexistuje záchrana, pretože stratilo silu modlitby.“ 5 Karolova otvorenosť a súcit so sociálne slabšími ľuďmi budili pozornosť verejnosti už vtedy, keď bol ešte dieťaťom. Aby sám mohol pomáhať chudobným a hladujúcim, založil si vraj už ako malý chlapec zeleninovú záhradku. Manželstvo jeho matky s arcivojvodom Ottom, mužom, ktorý sa tešil zo života, no nemal pevný charakter, nebolo, žiaľ, šťastným. Nakoniec arcivojvoda Otto zomrel už vo veku 41 rokov na následky svojho spôsobu života.

Dobrým vzdelaním pripravený na svoj úrad

Cisár František Jozef sa chcel miešať do Karolovho vzdelania. No výslovným želaním Karolových rodičov bolo, aby sa upustilo od štátnej výchovy, pretože sa obávali liberálneho a slobodumurárskeho vplyvu. Tak Karola učili súkromní učitelia, ale vyučovanie prírodovedných predmetov navštevoval na viedenskom gymnáziu. Podľa cisárovho nariadenia však nesmel zmaturovať. Preto sa Karol nemohol neskôr preukázať žiadnym oficiálnym dokladom o ukončení univerzity alebo doktorátom. Cisár František Jozef bol toho názoru „… že pre člena cisárskeho domu nie je vhodné vystupovať vo verejnej konkurencii. Pre mladého arcivojvodu to bolo mimoriadne ťažké, pretože bol usilovným a vytrvalým žiakom.“ 6 Popri rozmanitej športovej výchove sa kládol veľký dôraz na domáce a cudzie jazyky. Hovorí sa, že Karol dobre ovládal sedem rečí. V univerzitných štúdiách pokračoval v Prahe formou súkromných prednášok významných profesorov v odboroch: štátne, administratívne právo a právo národov, trestné právo, civilné a cirkevné právo, národná ekonómia a veda o financiách. Štúdium všetkých predmetov ukončil s vynikajúcimi výsledkami. Zároveň absolvoval vojenské vzdelanie. Aj v tejto oblasti mal veľký úspech a všetky hodnotenia ho ukazujú ako vzor vojenských čností. Pekné svedectvo z týchto čias nám podáva Arthur z Polzer-Hoditz, s ktorým sa arcivojvoda Karol priatelil: „Napriek výraznému vekovému rozdielu takmer dvadsiatich rokov arcivojvoda rád vyhľadával moju spoločnosť. Tešil som sa z jeho zábavnej, otvorenej povahy a z jeho dobrého srdca… Popri všetkej mladíckej radosti zo života miloval vážne rozhovory. Bol som často prekvapený jeho jednoduchým a jasným úsudkom o ľuďoch alebo o veciach. Tento úsudok bol vždy dobroprajný, nikdy nie nenávistný. Preukázal veľký zmysel pre prírodné krásy a miloval hory. Pritom bol ďaleko od všetkej sentimentality. Nenávidel pozérstvo … Už vtedy som si všimol jeho nápadne dobrú pamäť nielen na ľudí, ale aj na udalosti.“7

„V čase nášho zasnúbenia mi raz povedal: Teraz si musíme spoločne pomáhať do neba.“ Na výslovné želanie arcivojvodu Karola cestovala princezná Zita so svojou matkou po zásnubách do Ríma, aby si na súkromnej audiencii vyprosila od Svätého Otca požehnanie pre ich spoločnú budúcnosť. Počas rozhovoru pápež Pius X. povedal, že v arcivojvodovi Karolovi vidí ďalšieho následníka trónu. Napriek snahe Zity a jej matky opraviť tento výrok, pápež zopakoval svoj výrok a dodal, že v Karolovi vidí odplatu, ktorú nebo dáva Rakúsku za jeho vernosť Cirkvi a pápežovi. Toto proroctvo bolo prekvapujúce, pretože následník trónu arcivojvoda František Ferdinand ešte žil a nikto nemohol tušiť, že bude o tri roky neskôr v roku 1914 v Sarajeve zastrelený.

Posilnený šťastným rodinným životom

Keď cisár František Jozef upovedomil arcivojvodu Karola, aby sa začal obzerať po nejakej neveste primeraného stavu, padla jeho voľba na francúzsku princeznú Zitu. Bola sedemnástou z 24 detí z druhého manželstva vojvodu Róberta, ktorý žil so svojou rodinou v exile v Rakúsku. V rodine panovala pekná atmosféra, pestovala sa hudba a podporovala sa dobrá výchova a vzdelanie. Predovšetkým tu bola snaha odovzdať deťom katolícku vieru a praktizovať činnú lásku k blížnemu. To, že sa v dome Bourbonovcov rozprávalo viacerými jazykmi, bolo pre Zitu veľmi užitočné. Karol a Zita sa spoznali už v detstve, no k hlbšiemu zblíženiu došlo až v lete 1910. 13. júna sa konali zásnuby. „Arcivojvoda Karol a princezná Zita mali mnoho spoločného: zbožnosť, zmysel pre povinnosť, sociálne cítenie, pochopenie pre chudobných, dobrosrdečnosť a humor.“ 9 21. júla je Karol v Londýne. Píše Zite: „Dnes som Ti už síce raz písal, ale píšem Ti ešte raz. Musím Ti to opakovať stále znova a znova, ako ma potešila dnešná návšteva v Ryde (v kláštore benediktínov, v ktorom bola Zitina stará mama z matkinej strany predstavenou a kde strávila Zita ako 16-ročná šesťmesačný študijný pobyt, pozn.). Putzi (sestra princeznej Zity, ktorá vstúpila k benediktínkam, pozn.) bola za veľkou mrežou a vyzerala tak priateľsky, tak nesmierne šťastná, že by jej každý musel závidieť. (Budem tak isto šťastný, keď Ťa opäť uvidím.) Hoci som ju poznal iba málo, správala sa ku mne ako sestra k bratovi – taká veselá, taká radostná. Mala obrovskú radosť z nášho šťastia … Chýbaš mi tak veľmi, že mi chýba vlastne niečo zo mňa, a síce šťastie …“10 Tak sa stal 21. október 1911 ich svadobným dňom. Bol to jeden z najšťastnejších dní v živote cisárskeho páru. Arcivojvoda Karol mal 24 rokov, princezná Zita len 19. Spoločne strávili len jedenásť rokov spoločného, veľmi harmonického manželského života, z ktorého vzišlo osem detí. Bolo to z každej strany príkladné spojenie, v znamení hlbokej vzájomnej lásky a dôvery. Zita bola milujúcou ženou, pevnou oporou, chápajúcou spoločníčkou a materinskou poradkyňou. Súčasne ale rešpektovala vo svojom mužovi autoritu vodcu. Onedlho po svadbe sa novomanželia vybrali na púť do Mariazellu. Rozhodli sa, že svoj manželský zväzok dajú celkom pod ochranu Panny Márie „Našej milej Panej Rakúska“. Úcta k Panne Márii sa počas ich života prejavila predovšetkým vernou modlitbou ruženca. Po svadbe pokračoval Karol vo svojej vojenskej kariére.

Posilnený šťastným rodinným životom

Utrpením pripravený na duchovný boj Keď bol 28. júna 1914 arcivojvoda František Ferdinand so svojou manželkou zavraždený v Sarajeve, nastúpil 27-ročný arcivojvoda Karol ako nástupca trónu. Dvojnásobnou vraždou sprostredkovaná výzva Rakúska na vojnu so Srbskom znamenala začiatok ťažkého obdobia utrpenia pre celý svet a aj pre mladý pár Karola a Zitu. Začalo sa to tým, že následníkovi trónu Karolovi napriek niekoľkonásobným pokusom cisár František Jozef neumožnil nahliadnuť do štátnej a vládnej činnosti. To isté urobil aj generál vedúcej vojenskej strany Conrad von Hötzendorf. Aj on ignoroval následníka trónu a zabránil mu v akomkoľvek praktickom vzdelaní v generálnom štábe. Arcivojvoda Karol mal za úlohu robiť iba inšpekcie vojska, udeľovať vyznamenania a informovať cisára o situácii na fronte, ktorá často vynášala na svetlo chybné rozhodnutia generála von Hötzendorfa. V tomto spravodajstve bolo vidieť Karolovu schopnosť bystrým rozumom opísať situáciu triezvo, lojálne a správne. Skutočný pohľad na všetky nešváry mal až vtedy, keď bol nakoniec preložený do Viedne, pretože generál Conrad von Hötzendorf sa chcel zbaviť dotieravého spravodajcu. Došlo však znova k snahám o jeho ďalšie preloženie. Tentoraz mal prevziať velenie on sám. Skúsenosti nadobudnuté vo vojne ho veľmi poznačili. Mladý následník trónu bol vo vojne jediný spomedzi vedúcich zodpovedných osôb, ktorý bol na fronte osobne a ktorý sám prevzal aj strategickú zodpovednosť. Vo svojich rozhodnutiach sa ukázal ako mimoriadne podnetný, čo dokazujú aj nízke straty vojakov. Z bezprostrednej blízkosti poznal krutosť vojny so všetkým jej utrpením.

Gróf Peter Reverta, ako komorník cisárovnej dobre informovaný očitý svedok z čias, keď bol Karol už cisárom, uisťuje: ‚Z vlastného pozorovania môžem povedať, že vzťah oboch manželov bol stále plný dôvery, nežný a srdečný. Často som bol svedkom tejto srdečnosti, napríklad vtedy, keď musel cisár hovoriť pri oficiálnych príležitostiach – bola to vec, ktorú nemal rád. Tu som mohol pozorovať, ako mu cisárovná nežným spôsobom dodávala odvahy k takej nemilej povinnosti, a ako mala preňho potom rovnako nežné slová radosti a uznania.

Poverený niesť bremeno cisárskej koruny

21. novembra 1916 zomrel cisár František Jozef po 68-ročnom období panovania. Nový cisár Karol I. mal 29 rokov, jeho manželka Zita 24. Mladý pár mal už štyri deti. Prof. Alžbeta Kovácsová nám o ňom podáva takýto obraz: „Cisár František Jozef charakterizoval svojho synovca a následníka trónu ako ‘bystrého a plného dobrej vôle’. Posledný cisársky a kráľovský minister zahraničných vecí Ludwig von Flotow ho opísal ako ‘otvorenú hlavu’, nadpriemerne inteligentného, s obdivuhodnou pamäťou, schopného presne a podstatne zhrnúť výsledky zasadaní. Jeho denníky z Madeiry ho ukazujú ako veľmi disciplinovaného cholerika, prírodovedecky, geograficky a botanicky nanajvýš rozhľadeného muža, otvoreného pre všetko nové, súcitiaceho s trpiacimi, schopného, so širokým rozhľadom, s nevnucujúcou sa zbožnosťou. Celkom odovzdaný do Božej vôle žil až do konca z vedomia svojej úlohy a poslania a bol pripravený preto nasadiť všetko, naozaj všetko.“12 22. novembra skoro ráno prevzal následník trónu vládne záležitosti a čoskoro potom hlavné velenie v armáde. S veľkou prísnosťou a disciplínou voči sebe pracoval odteraz mladý panovník neprestajne pre dobro svojich národov, postavil záujmy štátu nad záujmy rodiny, bol pripravený celkom sa obetovať pre svoj veľký cieľ, pre pokoj svojich národov. Aj navonok sa mladý cisár ukázal na verejnosti inak, ako to bolo zvykom u cisárov: „V protiklade k neprístupnosti, k odmeranému pokoju, odstupu a absolútnej presnosti starého pána tu bolo teraz nové tempo, mobilita, náhlenie, prekvapenie a nepohodlie. Namiesto koňa jazdilo jeho veličenstvo automobilom, telefonoval s ministrami, zamestnancami a hodnostármi a používal výťah, dokonca otvorený výťah ‘paternoster’. Zrazu sa objavil na jednom ministerstve a odstránil lajdáctvo, rýchlo zmenil niektoré príkazy a programy … Znížený odstup, osobná kontrola zo strany panovníka a prispôsobenie sa cisárskej rodiny vojnovým podmienkam, jednoduchý životný štýl, ktorý vyjadroval identitu s obyvateľstvom trpiacim vojnou podporovalo kritiku zo strany šľachty, ktorej existencia bola počas stáročí poznačená dvorným služobníctvom, spoločnosťou a verejným divadlom ceremoniálu…“13 Vo všeobecnosti ľutovali „malého cisára“, zdôrazňovali jeho neskúsenosť v oblasti štátneho rozpočtu a neverili mu, že by bol schopný viesť ríšu v tejto ťažkej vojnovej situácii.

Prvé ministerstvo sociálnych vecí na svete

Cisár Karol sa musel ujať skutočne ťažkého dedičstva. V dvojitom štáte Rakúsko-Uhorsku sa nedali viac prehliadať príznaky rozpadu. Núdza, hlad a bieda ako dôsledky vojny a nespokojnosti vo všetkých spoločenských vrstvách umožnili šírenie revolučných myšlienok a ničivých prúdov. Národnostný problém sa zviditeľnil a aj vonkajšia politická situácia bola veľmi ťažká. Panovník robil vo veľkom i v malom meradle všetko, čo bolo v jeho moci. Ako veľmi spolucítil s trpiacimi, ukazuje aj fakt, že napr. organizoval vojenské kuchyne, svoje kone uvoľnil pre verejný transport uhlia, navštevoval trpiacich a vlastným skromným životom dával výnimočný príklad kresťanskej lásky k blížnemu. Aj on so svojou rodinou žil z vojenských dávok. Mnoho malých udalostí svedčí o jeho súcitnom prístupe k ľuďom. Keď bol raz cisár Karol svojím autom na cestách, uvidel na kraji cesty starú ženu s ťažkým košom na chrbte. Ihneď jej kázal nastúpiť do vozidla a zaviezol ju domov. Inokedy sa zas osobne postaral o vojaka, ktorého nohy boli plné pľuzgierov a rán. Zodpovedný lekár bol toho názoru, že vojak simuluje. Tu mu cisár kázal, aby si vyzul topánky a povedal: „Neverím, že by ste vy alebo ja s takýmito nohami boli pochodovali tak dlho ako tento muž. Dohliadnite na to, aby ho poslali na dovolenku.“14 Šofér generála von Hötzendorfa, ktorý sám osobne zažil cisára na fronte, nám opísal veľmi peknú udalosť. Kúsok za dedinou Madonna di Campiglio „… kľačala pani v čiernych smútočných šatách a držala v ruke list. Cisár mi ihneď prikázal zastaviť. Vystúpil z vozidla, pomohol žene vstať a spýtal sa, čo ju ťaží na srdci …“ Vysvitlo, že jej manžel a dvaja synovia už padli vo vojne. „V strachu, že by mohla stratiť aj to posledné, čo mala, svojho najmladšieho 18-ročného chlapca, obrátila sa na cisára s prosbou, aby poslal jej syna domov. Cisár hneď súhlasil a sľúbil žene, že splní jej prosbu a že ešte v ten istý deň nariadi, aby bol jej syn trvale uvoľnený zo svojho regimentu.“15 A tak sa aj stalo. Ako veriaci katolík nerobil žiadne rozdiely medzi svojimi národmi v pohľade na vierovyznanie. Mal takisto srdce pre židov, ktorých vyslancov na svojich cestách všade srdečne prijímal, ako aj pre mohamedánov v Bosne. Keď raz jeden moslimský vojak prechádzal okolo cisára, ktorého nespoznal, cisár mu daroval svoju desiatu, keď sa dozvedel, že vojak má pred sebou ešte štvorhodinovú cestu k svojej jednotke. Tak nás vôbec neprekvapuje, že sa pod jeho vedením onedlho rozvinula pravá sociálna politika. Vzniklo prvé ministerstvo sociálnych vecí na svete s obsiahlym sociálnym programom.

„Budapešť bola osvetlená, kráľovský pár stál na terase hradu, obyvateľstvo plesalo. V narážke na Kvetnú nedeľu povedal kráľ svojej manželke ticho a bez akejkoľvek trpkosti: ‘Dnes je to éljen! Nech žije! Ako skoro však budú tak isto volať a žiadať moju hlavu.’“16 Cisárovná Zita

Pomazaný na kráľa

Rakúsko-Uhorsko bolo od roku 1867 dvojštátom s veľkou samostatnosťou oboch štátov. Mali spoločné vedenie – rakúskeho cisára, spoločné vojsko a zahraničnú politiku. Keď sa cisár Karol nechal 30. decembra 1916 korunovať na kráľa Maďarska, urobil to z politických, ale aj z náboženských dôvodov. Cisárovná Zita spomína: „Korunovanie malo pre neho výnimočný význam. Bola to preňho investitúra, ktorú uskutočnila Cirkev v Božom mene. Všetky povinnosti, ktoré služobník Boží pri tejto ceremónii pod prísahou sľúbil, prevzal v hlbokej viere a urobil z nich svoj budúci životný program. Pri korunovácii zveruje Boh panovníkovi celý národ; odteraz mal žiť pre svojich podriadených, starať sa o nich, modliť sa za nich, trpieť za nich a posväcovať sa, aby ich mohol viesť k Bohu. Deň korunovácie bol v živote tohto Božieho služobníka veľkým okamihom, od ktorého šiel priamočiaro v ústrety Bohu.“17 Táto slávnostná ceremónia sa podobala zasväteniu. Cisár Karol chápal svoje kráľovstvo ako obraz jediného pravého kráľovstva Ježiša Krista.

Knieža pokoja

„Počas vojny som bol povolaný na trón otcov, snažil som sa viesť moje národy k pokoju, v pokoji som chcel a chcem byť spravodlivým a starostlivým otcom.“18 Tieto slová napísal cisár Karol do vyhlásenia 24. marca 1919. Cisár Karol vedel, že Rakúsko-uhorská monarchia môže prežiť iba uzavretím mieru a prostredníctvom reformných plánov. O to sa snažil rozličným spôsobom. Arcivojvodkyňa Alžbeta, dcéra cisára Karola, píše, že členovia vlády Prvej rakúskej republiky prehrabali po vojne všetky spisy, „aby sa dozvedeli, ktoré snahy o mier cisár nevyužil. Našli však toľko dôkazov snáh o mier, že ich nariadili – myslím, že to bol Renner – spáliť …“19 Už vo svojom manifeste pri nastúpení na trón 22. novembra 1916 cisár povedal: „… Chcem urobiť všetko pre to, aby som hrôzy a obete vojny zažehnal v najkratšom čase a svojim národom znovu navrátil tak chýbajúce požehnanie pokoja …“20 Pomazaný na kráľa Rakúsko-Uhorsko bolo od roku 1867 dvojštátom s veľkou samostatnosťou oboch štátov. Mali spoločné vedenie – rakúskeho cisára, spoločné vojsko a zahraničnú politiku. Keď sa cisár Karol nechal 30. decembra 1916 korunovať na kráľa Maďarska, urobil to z politických, ale aj z náboženských dôvodov. Cisárovná Zita spomína: „Korunovanie malo pre neho výnimočný význam. Bola to preňho investitúra, ktorú uskutočnila Cirkev v Božom mene. Všetky povinnosti, ktoré služobník Boží pri tejto ceremónii pod prísahou sľúbil, prevzal v hlbokej viere a urobil z nich svoj budúci životný program. Pri korunovácii zveruje Boh panovníkovi celý národ; odteraz mal žiť pre svojich podriadených, starať sa o nich, modliť sa za nich, trpieť za nich a posväcovať sa, aby ich mohol viesť k Bohu. Deň korunovácie bol v živote tohto Božieho služobníka veľkým okamihom, od ktorého šiel priamočiaro v ústrety Bohu.“17 Táto slávnostná ceremónia sa podobala zasväteniu. Cisár Karol chápal svoje kráľovstvo ako obraz jediného pravého kráľovstva Ježiša Krista. „Budapešť bola osvetlená, kráľovský pár stál na terase hradu, obyvateľstvo plesalo. V narážke na Kvetnú nedeľu povedal kráľ svojej manželke ticho a bez akejkoľvek trpkosti: ‘Dnes je to éljen! Nech žije! Ako skoro však budú tak isto volať a žiadať moju hlavu.’“16 Cisárovná Zita 20 Od pápeža Benedikta XV. prišlo veľa výziev na nastolenie mieru a pokusov o zjednotenie. Spätne vidno, že cisár Karol bol skutočne jediným z vedúcich osobností, ktorý tieto výzvy aj prijal a vypracoval konkrétne návrhy na ich riešenie. Prostredníctvom svojho švagra Sixta sa pokúšal dosiahnuť uzatvorenie mieru s Anglickom a Francúzskom. Tieto snahy nakoniec v roku 1918 stroskotali tým, že ho oklamal jeho vlastný minister zahraničných vecí. Pápež mal byť sprostredkovateľom s Talianskom. Nemecko sa pokúšal cisár Karol získať sám, spoločne s nunciom Pacellim, neskorším pápežom Piom XII. Jeho plánom bolo po nastolení mieru utvoriť Rakúsko-Uhorsko ako Rakúsko-uhorskú konfederáciu, t.j. obnoviť zväzok samostatných štátov pod vedením jednej osoby. Toto viacjazyčné, kresťansky spravované štátne spojenie malo byť opevnením proti hroziacemu boľševizmu z Ruska a liberálnemu nacionalizmu z Nemecka. Existovali totiž snahy pripojiť Rakúsko-Uhorsko k Nemecku. Všetko však stroskotalo na odpore protivníkov, Talianska, Francúzska, Anglicka a Ruska, ktoré boli ovplyvnené slobodomurármi. Slobodomurárstvo pomenovalo v roku 1917 v Paríži svoj cieľ: zničiť katolícku, rakúsko-uhorskú monarchiu a vytvoriť Európu podľa predstáv francúzskej revolúcie. Mier stroskotal aj na ctižiadosti oboch nemeckých generálov Hindenburga a Ludendorffa, ktorí sa dokonca ešte v roku 1918 nazdávali, že vojnu vyhrali, aj keď ju už vlastne prehrali. Posledné cisárove snahy o mier boli znemožnené tzv. „Sixtovou aférou“, v súvislosti s ktorou sa šírili ohovárania namierené proti cisárovi. Je vraj zbabelý a slabý, neinteligentný, závislý od svojej ženy a manipulovaný, okrem toho sukničkár a pijan. Takéto fámy mali zničiť cisárov obraz medzi civilným obyvateľstvom a na fronte. Plán vyšiel. Tieto ohovárania pretrvávajú až dodnes. V súvislosti s vojenskými rozhodnutiami cisára Karola sa až dodnes nepravdivo tvrdí, že v jednej vojnovej operácii nariadil použitie jedovatého plynu. Historik Dr. Martin Kugler vyvracia tieto obvinenia v článku z Kath. net. z 11. októbra 2004: „Hoci sa jedovatý plyn výslovne spomína až v Ženevskej konvencii v roku 1926, už na začiatku prvej svetovej vojny existovali hlasy, ktoré odmietli prinajmenšom jeho prvé použitie. Arcivojvoda Karol na juhovýchodnom fronte osobne zabránil použitiu takého bojového plynu … Keď cisár Karol koncom roku 1916 prevzal moc a zodpovednosť, bolo používanie bojového plynu na všetkých stranách už bežné. V spomínanej operácii došlo 17. októbra 1917 zo strán spojených nemecko-rakúskych oddielov k použitiu bojového plynu, čo malo strašné účinky. Na základe hlavného nemeckého velenia pod vedením generála Belowa pri Isonzo a podľa celkovej situácie – v dôsledku naliehavej finančnej závislosti Rakúska od Nemecka existovalo v tomto čase prakticky už len spoločné nemecké vojenské vedenie, t.j. velenie Hindenburga a Ludendorffa – a preto je historicky neprípustné hovoriť o osobnej zodpovednosti monarchu za chemickú vojnu …“

Nezlomná vernosť Bohu

Rok 1918 priniesol koniec vojny. Monarchia bola vojensky a hospodársky na dne. 11. novembra 1918 podpísal cisár Karol pod nátlakom národný manifest: „Nepretržite preniknutý nemeniteľnou láskou ku všetkým mojim národom im nechcem stáť v ceste slobodného pokroku … Zriekam sa celej vlády v štáte …“21 Zrieknutie sa účasti vo vláde preňho však nikdy neznamenalo – ako neskôr ešte raz výslovne písomne ujasnil – zrieknutie sa trónu a cisárstva, čo vnímal ako povolanie, ktoré mu zveril Boh. Pridŕžanie sa svojho cisárskeho povolania nebolo pre Karola v žiadnom prípade ctižiadostivá zadubenosť, ale výraz osobnej vernosti voči Bohu. Tento postoj vernosti Božiemu povereniu možno lepšie pochopiť, keď ho porovnáme so situáciou nášho bývalého Svätého Otca. V médiách sme mohli znova a znova čítať a počuť, že vplyvné sily v Cirkvi už roky nútili bývalého pápeža, aby odstúpil. Avšak Ján Pavol II. povedal 17. mája 1995, deň pred svojimi 75. narodeninami: „Pred Kristovou tvárou obnovujem svoju pripravenosť slúžiť Cirkvi tak dlho, ako to On bude chcieť, pričom sa plne a celkom oddávam do Jeho svätej vôle. Jemu prenechávam rozhodnutie, ako a kedy ma z tejto služby bude chcieť prepustiť.“22 Tou istou vernosťou voči Bohu bol preniknutý aj cisár Karol, takže sa ani pod tlakom, ani dobrovoľne nesmel zbaviť Božského poslania. Cisár sa potom kvôli vyhrážkam vraždou presťahoval so svojou rodinou zo zámku Schönbrunn do Eckertsau východne od Viedne. To, že sa naďalej zdráhal odstúpiť, malo preňho za následok stratu vlasti, svojich národov a celého majetku. Cisárovná o tom hovorí: „Aj v tejto situácii sa Boží služobník naďalej modlil každý večer Te Deum a kázal ho spievať i 31. decembra 1918 ako poďakovanie za všetko, čo so sebou priniesol končiaci sa rok. Navrhli mu, aby Te Deum tentoraz vynechal, avšak odpovedal, že v tomto roku bolo daných veľa milostí, za ktoré sa treba poďakovať. Vysvetlil, že mu práve v tomto roku dobrý Pán Boh daroval zvláštne znamenie svojej dobroty, áno, priam ho ňou zahrnul. Rok bol tvrdý, isto, ale mohol byť ešte aj oveľa tragickejší. A keď z Božej ruky vďačne prijímame dobré veci, tak by sme mali s tou istou vďačnosťou prijímať aj to, čo je bolestné. A napokon tento rok urobil koniec medzinárodnému krviprelievaniu.“23 V marci 1919 ho nútili, aby opustil krajinu. Pod britskou ochranou našiel prístrešie so svojou rodinou predbežne vo Švajčiarsku vo vile Wartegg pri Rorschach a potom sa presťahoval do vily Prangins pri Ženevskom jazere. V tom čase mu slobodomurári viackrát sľubovali pomoc na znovuzískanie trónu, ak bude ochotný povoliť slobodnejšie zákonodarstvo v manželstve, liberálnejšiu školu a ak povolí slobodomurárov v Rakúsku. Služobník Boží odpovedal príkladne, že nemôže prijať z ruky diabla to, čo prijal od Boha. Zo Švajčiarska sa pokúšal v roku 1921 obnoviť svoju moc v Maďarsku. Urobil tak na opakované a výslovné prianie pápeža Benedikta XV., ktorý sa obával komunistického prevratu, a francúzskeho ministerského predsedu Brianda, ktorý sa staval proti nemeckej nadvláde. Aj túžba maďarského národa po návrate kráľa bola stále silnejšia. Bol predsa právoplatným apoštolským kráľom Maďarska – Karolom IV. a zložil prísahu, že urobí všetko pre svoje národy. Avšak oba podniknuté pokusy – opäť prevziať vedenie krajiny – stroskotali kvôli ničivým zásahom a zrade muža, ktorý mu ešte v roku 1918 prisahal večnú vernosť – bol to správca ríše Horty z Maďarska.

Opustený všetkými

Po druhom pokuse o prevzatie zodpovednosti ako kráľ Maďarska bol cisár Karol zajatý a spolu so svojou ženou vyhnaný na portugalský ostrov Madeira, odlúčený od svojich detí, odlúčený od svojich národov. Bolo to 19. novembra 1921. Až vo februári mohla cisárovná konečne priviesť deti na Madeiru. Pretože bol bez akýchkoľvek finančných prostriedkov, cisár strávil so svojou veľkou rodinou posledné týždne svojho života vo vlhkom letnom sídle na kopci nad hlavným ostrovným mestom Funchal. Svoju situáciu mohol zmeniť, ak by bol vyhlásil, že odstupuje. Tak by bol mohol disponovať aj so svojím majetkom a zvyšok života by mohol prežiť ako bohatý muž. To mu viackrát odporúčali aj niektorí členovia rodiny. No on na to odpovedal, že jeho kráľovská a cisárska koruna nie je na predaj. V pravom zmysle slova bol všetkými opustený. A predsa strávil cisár Karol na Madeire ešte veľa hodín tým, že hľadal Bohom chcené riešenie pre svoju ríšu a pracoval na ústave pre nové Rakúsko. V spomienkach detí boli posledné týždne strávené s otcom veľmi pekné, veľa času venoval ich vzdelaniu a výchove a tiež sa s nimi veľa modlil. Cisárovná Zita rozpráva: „Učil ich katechizmus, dejiny spásy, život Pána; robil všetko pre to, aby upriamil ich duše a ich ducha k Bohu. Tiež mal pekný zvyk, že už tých najmenších priniesol do kaplnky, aby ich zveril Pánovi.“24 Klíma a nezdravé životné podmienky spôsobili, že ochorel. Pri nedostačujúcom lekárskom zaopatrení viedla choroba k smrti. Sám však vedel, že za všetkými dopusteniami v jeho živote a aj za týmto bolestným zomieraním stál nakoniec Boh. S neopísateľne peknými slovami, slovami plnými hlbokej viery obdarúval svojich drahých v posledných dňoch a hodinách svojho života: „Boh mi daroval milosť, že na zemi už neexistuje nič, čo by som mu nebol ochotný obetovať z lásky k nemu a pre blaho svätej Cirkvi.“26 „Ó, môj Bože, tieto a všetky moje hriechy a nedokonalosti ľutujem z celého srdca, lebo som Ťa tým, môj Bože, urazil, Tebe som sa znepáčil!“ „Milý Spasiteľ, ochraňuj naše deti: Otta, Mädi, Roberta, Félixa, Karl-Ludwiga, … Ako to pokračuje ďalej?“ Cisárovná mu pomáha: „Rudolfa“, on pokračuje: „Rudolfa, Lotti a to celkom, celkom najmenšie. Zachovaj ich na tele i na duši, daj nech radšej zomrú než aby spáchali smrteľný hriech. Nech sa stane Tvoja vôľa. Amen.“ 27 Potom si ešte raz pýtal sv. prijímanie. So slovami „Ježiš, Ježiš!“ zomrel cisár Karol I., posledný cisár Rakúska. Pri jeho zomieraní bol na jeho výslovné želanie najstarší syn Otto. On neskôr pri spomienke na túto hodinu píše: „Keď som ho videl v jeho posledný deň – v hodine pravdy – …, vedel som, že jeho život bol úspešný. Pri pohľade na smrť človek už nemôže klamať sám seba. Človek zostane sám a to, čo si tu nahromadil, už neplatí. Keď človek predstúpi pred svojho Stvoriteľa, platí pred ním iba plnenie si povinností a dobrá vôľa. Boh nežiada od človeka, aby mu podával správy o víťazstve. Úspech dáva On. Od nás očakáva len to, aby sme dali maximum. Táto príučka, ako to chcel môj otec, mi zostala najcennejšou skúsenosťou do ďalšieho života.“ 28

Život z viery

Zaznávaný cisár sa preukázal za čias svojho života ako jeden z najžiarivejších zástupcov takzvanej habsburskej nábožnosti, ktorú, samozrejme, nežili všetci panovníci. Vo všeobecnosti však Habsburgovci chránili a bránili katolícku vieru a v národe podporovali zbožnosť. Vyplýva to pravdepodobne z vedomia, že Rakúsky dom dostal od Boha misijnú úlohu v kráľovstve i v cirkvi ako odmenu za náboženské zásluhy predkov, konkrétne za veľkého Rudolfa Habsburského. 29 O tomto praotcovi Habsburského domu (1218 – 1291) sa hovorí, že raz na ceste stretol kňaza, ktorý niesol sv. prijímanie zomierajúcemu. Zostúpil z koňa, kľakol si a koňa prenechal kňazovi. Keď ho kňaz chcel vrátiť späť, daroval mu ho so slovami: „Nemôžem jazdiť na koni, ktorý niesol môjho Pána.“30 Cisár Karol bol hlboko eucharistický človek. Neprijatý, obetovaný, až na smrť odovzdaný, ale aj vzkriesený Kristus nebol pre neho predmetom zbožného rozjímania, ale vzorom hodným nasledovania a snahy dosiahnuť ho. Ako keby mal predtuchu cesty, ktorá ho čakala, cisár sa Cisárovná Zita žila ešte 67 rokov a nikdy nebola v inom než v čiernom. Ako jej manžel predpovedal niekoľko dní pred svojou smrťou, po jeho smrti našla útočisko v Španielsku. Španielsky kráľ jej povedal, že pochopil, že musí poskytnúť azyl jej i jej deťom, aby sa jemu a jeho rodine nevodilo tak isto ako cisárovi. Ďalšie zastávky v jej živote boli Belgicko, Amerika a Kanada. Od roku 1962 žila vo Švajčiarsku. Ako keby sa voči cisárovnej neboli dopustili dosť bezprávia, do roku 1982 jej odmietali vstup do Rakúska. 14. marca 1989 zomrela cisárovná Zita vo veku nedožitých 97 rokov v Zizerse vo Švajčiarsku. Je pochovaná v krypte kapucínov vo Viedni, jej srdce odpočíva vedľa srdca jej muža v Kláštore Muri vo Švajčiarsku. Z ich ôsmich detí ešte štyri žijú. Cisársky pár má 28 vnúčat a 101 pravnúčat. Cez utrpenie ku sláve Tak ako každý naozaj svätý kráľ tu na zemi, aj cisár Karol dostal milosť mať účasť na Ježišovej tŕňovej korune. Na Madeire – Ježišovi hlboko pripodobnený v jeho opustenosti všetkými – položil svoj život ako zmiernu obetu za svoje národy. A urobil to vedome. Navonok jeho život zlyhal. Nepodarilo sa mu darovať svojim národom tak veľmi túžený mier. Monarchia sa rozpadla a cisárovou smrťou sa skončilo rakúske cisárstvo, ktoré trvalo vyše 600 rokov. Ale jeho blahorečením 3. októbra 2004 pápežom Jánom Pavlom II. bol Karol tým istým národom darovaný späť ako „cisár pokoja“, ktorého pôsobenie skrze jeho moc orodovania siaha teraz ďaleko za jeho dobu a aj ďaleko za hranice jeho krajiny. Proroctvo svätého pápeža Pia X. sa splnilo. Stal sa odmenou pre svoje národy. Odkiaľ bral cisár Karol silu k životu, ktorý bol napriek neúnavnej snahe poznačený neúspechom, sklamaním, ohováraním, zradou a nakoniec vyhnanstvom? Snáď nám to najlepšie prezradia jeho vlastné slová, ktoré povedal v deň smrti svojej manželke: „… Teraz ti chcem povedať vo všetkej jasnosti, ako to vidím: Všetka moja snaha smeruje k tomu, aby som tak jasne, ako je to len možné, vo všetkom plnil Božiu vôľu a plnil ju tak dokonale, ako je to len možné.“ Po určitom čase dodal: „Len nešomrať!“31 Tomuto heslu zostal verný až do krajnosti: nielen keď bol s Kristom na vrchu Tábor, ale aj vtedy, keď s ním mal ísť krížovou cestou na Kalváriu.

Pramene: AMBROSI, Andrea, Kaiser und König Karl aus dem Hause Österreich. Krátka biografia z aktov procesu blahorečenia (1887-1922), St. Pölten 2004. (citáty č. 11, 17, 19, 21, 25) BRANDMAYR, Franz Xaver, Heilige sind auch nur Menschen. Lebensgeschichten, die Mut machen, München 2004. (citát č. 32) GELMI, Josef, Der letzte Kaiser Karl I. (1887-1922) und Tirol, Brixen 2004. DEMMERLE, Eva, Kaiser Karl I. „Selig, die Frieden stiften …“ Die Biographie, Wien 2004. (citáty č. 8, 27, 30) KOVÁCS, Elisabeth, Untergang oder Rettung der Donaumonarchie? 1. zväzok: Die österreichische Frage. Kaiser und König Karl I. (IV.) und die Neuordnung Mitteleuropas (1916-1922), Wien 2004. (citáty č. 1, 2, 4, 6, 7, 9, 13, 16, 20) KOVÁCS, Elisabeth (Hg.), Untergang oder Rettung der Donaumonarchie? 2. zväzok: Politische Dokumente zu Kaiser und König Karl I. (IV.) aus internationalen Archiven, Wien 2004. (citáty č. 10, 28) KOVÁCS, Elisabeth, Prednáška 2. feb. 2004 vo Viedni: Neue Forschungen und Ergebnisse zu Kaiser und König Karl I. (IV.). (citát č. 12); KOVÁCS, Elisabeth, Prednáška 3. mája 2004 v Altöttingu: Der verkannte Kaiser. MIKRUT, Jan (Hg.), Kaiser Karl I. (IV.) als Christ, Staatsmann, Ehemann und Familienvater, Wien 2004. (citáty č. 5, 14, 15, 23, 24, 26, 29, 31); Hľadal pokoj a našiel ho v Bohu. Kalendár 2005 s fotkami a textami pri príležitosti slávnosti blahorečenia cisára Karola I. v Ríme. (citáty č. 3, 18) často modlieval a rád rozjímal nad krížovou cestou a vždy nosil pri sebe svoj kríž, s ktorým aj zomrel. Prosil o ochranu a o pomoc svojich svätých národných patrónov a miloval sv. Jozefa ako svojho osobného ochrancu, ktorému zasvätil sám seba i celú svoju rodinu. Najväčšiu úctu však preukazoval Srdcu Ježišovmu. To sa odzrkadľovalo v jeho snahách a v skromnosti, dobrote a uzmierovaní. Avšak druhí si to vysvetľovali ako jeho slabosť.

Komentáre k článku

Author: Peter