Verím v Boha

Verím v Boha

Musíme povedať, že Ježišovi Kristovi – druhej osobe Najsvätejšej Trojice – patrí väčšina článkov
viery. Vlastne, celé Vyznanie viery je takmer iba o ňom. Nie bez dôvodu. V prvých storočiach, keď sa
kresťanstvo formovalo nielen ako spoločenstvo, ale aj ako náboženstvo, teda vzťah s Bohom, bolo
potrebné jasne definovať učenie Ježiša Krista a Apoštolov. V tom čase totiž vznikalo veľa mylných
pohľadov na Ježiša Krista. Jedni ho vnímali ako dokonalého človeka, ale nie Boha (Arianizmus). Iní
tvrdili, že je Boh a človekom bol iba naoko, nemal skutočné telo (Doketizmus – učil, že hmota je zlá,
preto Ježiš Kristus nemohol mať skutočné telo). Podobných nesprávnych pohľadov bolo veľa a mýlili
mnohých úprimne veriacich ľudí. Prinášalo to však nejednotu nielen v pohľade na osobu Ježiša Krista,
ale aj na jeho učenie, na jeho slová a skutky. Preto Cirkev, ktorá bola vždy zhromaždená okolo Petra
a jeho nástupcov, v osobách veľmi významných cirkevných Otcov, ktorí mnohí boli žiakmi apoštolov,
sa učenie a pohľad na Ježiša Krista zachoval čistý. Aby sa o tom nešpekulovalo, Cirkev na všeobecnom
ekumenickom koncile v Nicei roku 325 a v Carihrade (Konštantínopole) roku 381 formulovala tzv.
„Nicejsko-carihradské vyznanie viery“, ktoré v plnosti obsahovalo základné pravdy viery. V 5. storočí
bolo formulované tzv. „Apoštolské vyznanie viery“ – kratšou formou v 12 článkoch vyjadruje pravdy,
ktoré treba veriť.
(ukážka s reliéfom tváre P. Ježiša)

V Jánovom evanjeliu čítame, ako Filip žiada Ježiša: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“ Ježiš
mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami, a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť:
»Ukáž nám Otca?!« Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? A potom dodáva, že každý, kto v Neho
uverí, bude konať také skutky, aké konal On.
No nielen apoštoli chceli vidieť Otcovu tvár. Celý Starý zákon je plný túžby vidieť Božiu tvár. Až
100 krát nachádzame v textoch toto prianie človeka.
Izraeliti si nesmeli – ako to robili iné národy – vyobrazovať Boha. Preto, že Boh je nad všetkým.
Je živou osobou, ktorá dokáže budovať s človekom vzťah, uzatvárať s ním zmluvu, milovať človeka.
Dejiny spásy sú dejinami vzťahu Boha s človekom. Dejinami, v ktorých Boh dáva postupne človeku
spoznávať Seba samého, Svoju tvár. Najviac sa nám dal spoznať vo Svojom Synovi, Ježišovi Kristovi.
Lenže, prečo človek túži vidieť Božiu tvár? Prečo je v nás táto túžba taká silná?
Preto, že aj keď podvedome, ale ja vlastne hľadám seba a chcem vedieť, kto som a kam smerujem.
Preto, že túto túžbu do nás vložil sám Boh. On nás stvoril na SVOJ OBRAZ, na SVOJU PODOBU.
A ten obraz je v nás. Len je zahádzaný všelijakým blatom, špinou našich slabostí, nedokonalostí
a hriechu. No Ježiš nám ukázal, že toto blato, táto špina sa dá zotrieť, dá sa vyčistiť. Tým, že sa mu snažíme pripodobňovať, že veríme v silu Jeho slova, podľa ktorého sa snažíme žiť. Každý dobrý skutok,
každá námaha, každá úprimná ľútosť pri zlyhaní v nás očisťuje obraz Boha a my sa mu stávame
podobnejší. Nikdy nebudeme takí dokonalí, ako je Ježiš Kristus. No Boh Otec nám Ho dal ako nášho
Pána, ktorý má moc, ktorý posilňuje a uzdravuje naše srdce i dušu. A dal nám ho zároveň ako nášho
Brata, ktorý nás povzbudzuje, pomáha nám, aby sme to na ceste k Otcovi nevzdávali. Každá svätá
spoveď má obrovský význam pri tomto našom očisťovaní Božej podoby. A takisto každé sväté
prijímanie. My si to možno neuvedomujeme, ale pri svätom prijímaní – ak nemám ťažký hriech, ktorý
treba riešiť vo svätej spovedi, – sa mi odpúšťajú všetky všedné hriechy. Teda každé sväté prijímanie
akoby dolešťuje tú Božiu podobu v nás. Robí nás schopnými byť zodpovednejší, láskavejší,
trpezlivejší… Skrátka, robí nás stále viac Božími deťmi, ľuďmi podobnými prvotnému Božiemu
zámeru pri stvorení.
Ba čo viac, sme milovanými deťmi nebeského Otca, ktorý túži po tom, aby sme boli večne s Ním.
No my sa toho bojíme. Lebo je to pre nás čosi neznáme, tajomné.
Psychológovia hovoria, že moment narodenia a moment smrti sú pre človeka veľmi podobné
a plne stresujúce. Hovoria, že keby sme naplno vedome prežili moment narodenia, tak by sme sa
zbláznili. Naša psychika by to nevydržala. A podobný je moment smrti.
Veď si len zoberme dieťatko, ktoré žije deväť mesiacov vo svojej mame – nemá poňatia o našom
svete. Pozná len ten svoj, malý, kde v maternici a plodovej vode má zabezpečené všetko potrebné pre
život: dýchanie, výživu,… všetko. A je mu tam dobre. Načo by odtiaľ išlo preč, kdesi do neznáma?
A keď sa narodí – obrovská zmena: pri prvom strese, keď sa dostane z tepla do chladu, z bezpečia do
neznáma spustí krik, čo spôsobí nafúknutie pľúc a začne dýchať.
Podobne je to aj o duchovnom svete. Keby do nás Boh nevpísal túžbu vidieť Jeho tvár a nehovoril
by nám o tom, kto z ľudí by sa odvážil alebo namáhal hľadať v sebe Boží obraz? Ale je to tu, je to fakt,
ktorý je hlboko v nás, či chceme alebo nechceme a je len a len na nás, či túto Božiu podobu v sebe
budeme očisťovať, aby sme pri tom záverečnom momente – keď prejdeme z tohto života do večnosti,
boli Bohu podobní a tešili sa, že môžeme zotrvať celú večnosť s Ním. Alebo zistíme, že sme túto
podobu v sebe vedome ničili a v nenávisti voči sebe, že sme konali tak hlúpo, budeme prežívať celú
večnosť.
Teda, keď hovorím: Verím v Ježiša Krista, Jeho jediného Syna a nášho Pána, vyznávam to, že
verím v tento Boží obraz a podobu v sebe a že sa Mu s Jeho pomocou chcem stále viac podobať.
Ďalší text Vyznania viery, ktorý sa týka Ježiša Krista: Ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa
z Márie Panny, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný. Zostúpil
k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca
všemohúceho. Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych. – hovorí o tom, že všetko to, čo sa o Ňom
dozvedám z evanjelia, prijímam ako základné pravdy môjho poznania a života.

Komentáre k článku

Author: Peter

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *