Jasajme a radujme sa z jeho spásy!
Všetci žijeme v očakávaní a nádeji, že nám jedného dňa budú určené Ježišove slová: „Poďte, požehnaní môjho Otca“ (Mt 25,34). Sme v čakárni tohto sveta, aby sme vošli do raja a mali účasť na oných „hodoch všetkých národov“, o ktorých hovorí prorok Izaiáš (porov. 25,6). To, čo prorok vyslovuje, nám zahrieva srdce, pretože tak privádza k naplneniu naše najväčšie očakávania: Pán „zničí smrť navždy a zotrie slzy z každej tváre“ (verš 8). Je krásne, keď Pán prichádza osušiť slzy! A nie je dobré, keď dúfame, že ich zotrie niekto iný ako Pán. Vtedy budeme môcť predniesť: „On je Hospodin, v neho sme dúfali, ten, ktorý zotrie slzy z každej tváre, jasajme a radujme sa z jeho spásy“ (v.9). Áno, žijeme v očakávaní toho, že dostaneme dobra natoľko veľké a krásne, že si ich ani nedokážeme predstaviť. Ako nám totiž pripomenul apoštol Pavol, „sme dedičia Boží a spoludedičia Kristovi“ (Rim 8,17) a „očakávame svoje prijatie za synov, vykúpenie nášho tela“ (porov. v. 23).

Všetko, k čomu sa tu upíname, sa v okamihu rozplynie
Bratia a sestry, prospeje nám, keď si dnes položíme otázku, či sa naše túžby týkajú neba, ak majú čo do činenia s nebom. Inak nám totiž hrozí, že budeme ustavične prahnúť po veciach, ktoré pominú a svoje túžby zameníme za nároky, že budeme klásť požiadavky tohto sveta pred očakávania Boha. Avšak stratiť zo zreteľa to, čo má cenu, a naháňať sa za vetrom, by bol najväčší životný omyl. Hľaďme nahor, lebo sme na ceste k Najvyššiemu, do výšin, kam veci každodenné neprídu. Skvelá kariéra, veľkolepé úspechy, najprestížnejšie tituly a ocenenia, nahromadené bohatstvo a zárobky sa v okamihu rozplynú. To všetko zanikne a vložené očakávania sa navždy zhatia. Napriek tomu týmto veciam venujeme toľko času, námahy a energie; znepokojujú nás a zarmucujú, čím ochabuje naše tiahnutie k pravému domovu, strácame zo zreteľa zmysel svojej púte, cieľ cesty, nekonečno, ku ktorému smerujeme, radosť, pre ktorú dýchame.

Spýtajme sa sami seba: Žijem tým, čo prednášam vo Vyznaní viery? Teda „očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku“? Ako toto očakávanie vyzerá? Som schopný zamerať sa na podstatné, alebo ma rozptyľuje rad povrchných podružností? Pestujem nádej, alebo sa uberám vpred za neustáleho horekovania, lebo prikladám prílišnú hodnotu tomu, na čom nezáleží a čo pominie?

Jediný bod obžaloby pred božským súdom
Zakaždým, keď si vypočujeme Matúšovu dvadsiatu piatu kapitolu, prežijeme prekvapenie podobné tomu, ktoré sa zmocnilo vtedajších poslucháčov: „Spravodliví mu na to povedia: ‚Pane, kedy sme ťa videli hladného, ​​a dali sme ti najesť, smädného? Kedy sme ťa videli na ceste, a ujali sme sa ťa, alebo nahého, a obliekli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení, a prišli sme k tebe?’“ (v. 37-39). Kedy to bolo? Takto sa vyjadruje všeobecné prekvapenie, úžas spravodlivých a úľak nespravodlivých.

Kedy to bolo? Mohli by sme povedať to isté. Očakávali by sme, že súd nad životom a svetom sa odohrá v znamení spravodlivosti, pred tribunálom, ktorý pri riešení tohto súdneho sporu zváži každý prvok a navždy objasní rôzne situácie a úmysly. Avšak pred božským súdom bude jedinou zásluhou a jediným bodom obžaloby milosrdenstvo preukázané chudobným a úbohým: „Čokoľvek ste urobili pre jedného z týchto mojich najposlednejších bratov, pre mňa ste urobili“, tak znie Ježišov rozsudok (v. 40).

Tip na knihu: Pápež František – Želám ti úsmev

Naša príprava na súd: milovať bezplatne a stratovo
Zdá sa, že Najvyšší žije v tých najmenších, Ten, ktorý prebýva v nebesiach, sa zabýval v ľuďoch, ktoré tento svet pokladá za úplne bezvýznamné. Aké prekvapenie! Avšak súd prebehne takto, pretože ho vynesie Ježiš, Boh pokornej lásky, Ten, ktorý sa v chudobe narodil a zomrel, ktorý žil ako služobník. Jeho meradlom je láska, presahujúca všetky naše merítka, a mierou jeho súdu je nezištnosť. Ak sa teda máme na tento súd pripraviť, vieme, čo robiť: milovať bezplatne a stratovo bez toho, aby sme si nárokovali odplatu, milovať toho, ktorý je vpísaný na zoznam Božích preferencií, človeka, ktorý nám nič nemôže vrátiť a vôbec nás nepriťahuje.

Dnes ráno som dostal list od jedného luterského kaplána z detského domova na Ukrajine, ktorý prijíma vojnové siroty, osamelé a opustené deti. Píše mi: „Toto je moja služba: sprevádzam tieto odpisované deti, ktoré stratili rodičov, ktorých krutá vojna uvrhla do osamelosti“. Ten muž robí to, čo od neho Ježiš žiada: stará sa o najmenšie obete tejto tragédie. Keď som dočítal tento list, písaný s veľkou bolesťou, priviedlo ma to k pohnutiu a povedal som si: „Pane, je vidieť, že aj naďalej podnecuješ pravé hodnoty svojho Kráľovstva“.

Kedy to bolo?, povie tento pastor, až sa stretne s Pánom. Ono udivené „kedy?“, ktoré sa štyrikrát vracia v otázkach, ktorými sa ľudstvo obracia na Pána (porov. verše 37.38.39.44), sa dostavuje neskoro, až „keď Syn človeka prichádza v sláve“ (v.31).

Máme sklon k rozriedeniu Ježišových slov
Bratia, sestry, nedajme sa tiež prekvapiť, dávajme dobrý pozor a neutlmujme chuť evanjelia. Často totiž z pohodlnosti či výhodnosti máme sklon k oslabeniu Ježišovej posolstvo a rozriedenie jeho slov. Pripusťme, že sa pomerne schopne uchyľujeme ku kompromisom s evanjeliom. Kladieme si medze – len potiaľ, až tam – pristupujeme na kompromis.

Dať najesť hladujúcim? Áno, ale otázka hladu je zložitá a zaiste ju sám nemôžem vyriešiť!

Pomáhať chudobným? Iste, avšak s nespravodlivosťou sa musí naložiť určitým spôsobom, a preto je lepšie počkať, aj vzhľadom na to, že naše prípadné úsilie by niečo mohlo trvalo narušovať a možno by sme si mohli všimnúť, že sa všetko dalo robiť lepšie! Bude teda lepšie počkať…

Byť nablízku chorým a väzneným? Áno, ale na titulných stránkach novín a sociálnych sieťach je toľko iných, naliehavejších problémov, takže prečo by som sa práve ja mal o týchto ľudí zaujímať?

Naozaj súhlasím s prijímaním migrantov, ale je to zložitá otázka, súvisí s politikou…

Nemiešam sa do týchto vecí…neustále kompromisy: „áno“, „áno“ a zároveň „nie, nie, nie“. Tieto kompromisy, ktoré uzatvárame s evanjeliom, so všetkým súhlasia, ale nakoniec všetko odmietajú. A tak kvôli neustálym „ale“ a „avšak“, ktoré sú nám mnohokrát vlastné, zo svojho života robíme kompromis s evanjeliom.

Z prostých Majstrových učeníkov sa stávame majstrami v zložitosti, ktorí veľa argumentujú a málo konajú, hľadajú odpovede skôr pred počítačom ako pred krížom a po internete skôr než v očiach bratov a sestier, kresťanov, ktorí komentujú, debatujú a predkladajú mnohé teórie, avšak nepoznajú menom jediného chudobného, ​​už mesiace nenavštívili niekoho chorého, nikdy nikomu nedali najesť a neobliekli ho, nikdy neuzavreli priateľstvo s potrebným človekom. Zabudli tak na skutočnosť, že „programom kresťana je vnímavé srdce“, ako vyhlásil pápež Benedikt.

Ono „kedy sme ťa videli?“ je práve teraz, dnes a tu
Kedy sme ťa videli?, to je ono veľké prekvapenie na jednej strane spravodlivé a na druhej nespravodlivé, ale v každom prípade to bude veľké prekvapenie. Kedy to bolo?, udivene sa pýtajú spravodliví i nespravodliví. Existuje jediná odpoveď: ono „kedy“ nastáva teraz, dnes, akonáhle vyjdeme z tohto kostola. Spočíva v našich rukách, našich dielach milosrdenstva, nie vo vybrúsených analýzach a vycibrených objasneniach, nie v osobnom či spoločenskom ospravedlňovaní. Tkvie v našich rukách a my za ne nesieme zodpovednosť.

Dnes nám Pán pripomína, že príde smrť, zjedná pravdu nad životom a odníme akúkoľvek poľahčujúcu okolnosť pri preukazovaní milosrdenstva. Bratia, sestry, nemôžeme povedať, že sme nevedeli. Nie je možné zameniť skutočnú krásu s umelým líčidlom. Evanjelium vysvetľuje, ako prežívať toto očakávanie: choďme v ústrety Bohu tým, že milujeme, lebo On je láska. A v deň nášho rozlúčenia bude naše prekvapenie radostné, ak sa teraz dáme prekvapiť prítomnosťou Boha, ktorý nás očakáva medzi úbohými a zranenými tohto sveta. Nemajme strach z tohto prekvapenia, choďme vpred podľa evanjelia, aby sme nakoniec došli ospravedlnenie. Toto evanjeliové prekvapenie čaká, kým ich pohladíme nie slovami, ale činmi.

Pápež František 2. novembra 2022