Chcel by som zomrieť tak pokojne ako Ján Pavol II.

Chcel by som zomrieť tak pokojne ako Ján Pavol II.

Bol to večer pred Štedrým večerom roku 2005. Počas dňa zo mňa vyšli dve vrecká krvi. Vedel som, že umieram. V tú rozhodujúcu noc som chcel byť sám. Rozlúčil som sa s príbuznými slovami: „Chcel by som zomrieť tak pokojne ako Ján Pavol II.“

V apríli som obdivoval, ako krásne zomrel pred celým svetom. V tej chvíli som nemyslel na to, že keď žil, nebol pre mňa ničím, okrem hrdosti, že Poliak má vo Vatikáne také postavenie.

Išiel som do svojej izby. V skutočnosti som sa veľmi bál smrti a tá bola odo mňa na krok… Práve zo strachu pred ňou som odriekal: Otče náš, Zdravas Mária, Verím v Boha a modlitbu k anjelovi strážcovi. Kvôli rovnakému strachu som sa obrátil – v duchu – na Svätého Otca Jána Pavla II. so žiadosťou, aby som bol v tejto chvíli, v čase mojej smrti, taký pokojný ako on. Sám neviem, ako sa stalo, že hneď po vyslovení tejto žiadosti som sa s ním – stále v duchu – začal rozprávať, akoby bol hneď vedľa mňa… Neviem ako dlho som hovoril. Ako dlho trvá, kým v atmosfére dôvery a bezpečia bez prestania vyrozprávame príbeh sedemdesiatročného života: života bez Boha. Pokračoval som vo svojom príbehu, kým som sa necítil pokojne a nezaspal.

Ráno – na počudovanie mojej rodiny – som prišiel na raňajky. Zdravý. Dodnes som zdravý, v rozsahu vyšportovaného, ​​otužilého muža. Stále pracujem. Doktor povedal, že je to zázrak. Manželka povedala to isté. Sám som nepoznal pojem zázrak a tak som – vtedy – nedefinoval, čo sa stalo. Bol som ateista, ideologický komunista; Bol som tvrdo prítomný iba na zemi. Tiež som veľmi dobre vedel, že pri rakovine prostaty v mojom štádiu existuje jediné riešenie – smrť. A ja som – napriek všetkým očakávaniam – žil a prijal som zodpovednú prácu, kráčajúc s tajomstvom uzdravenia v srdci.

Poviete si, že je úžasné, čo sa mi stalo? Súhlasím. Ale toto je len úžasný koniec choroby, prekvapujúci do najvyššej miery vzhľadom na skúsenosti môjho doterajšieho života…

Narodil som sa v roku 1934 do bohatej a zbožnej rodiny. Počas vojny – ako sedemročný – som prevádzal väzňov tábora, neďaleko môjho mesta (musel som byť odvážny). Bola to moja milovaná mama, ktorá mi vštepila modlitbu, ktorej som – z lásky k nej – zostal verný dodnes.

Jedna z mojich starších sestier pôsobila v Domáckej armáde, druhá sa vydala za významného štátneho úradníka. Práve ona ma hneď po smrti mojej mamy, ktorá zomrela krátko po vojne, odobrala otcovi a dala do domu, ktorý prevádzkovala Robotnícka spoločnosť priateľov detí – komunistická a bez vyznania.

Povojnové obdobie v našej vlasti bolo obdobím ideologického zápasu s Bohom a samostatnosti národa. Tam zo mňa urobili angažovaného muža. K prvej spovedi a svätému prijímaniu ma potajomky viedla len moja sestra z Domáckej armády. Hneď po skončení strednej školy ma poslali na vojenskú stranícku školu a o pol roka neskôr ma poverili riadiacou funkciou v Zväze poľskej mládeže. Pôsobil som v Bieszczadoch a bojoval som proti nezávislým „gangom“. Je mi zvláštne, ako dobre si pamätám, že som raz žene strhol dosť veľký kríž z krku a hodil ho do otvoreného ohniska piecky.

Navážali sme pôdu do kolchozov a smiali sme sa ženám, ktoré brániac svoje dedičstvo, ľahli si s obrazmi svätých pod kolesá traktora. Zrejme som mal veľké nádeje, pretože ma poslali študovať do Sovietskeho zväzu. Štyri roky. Nepýtajte sa, kde som bol a aké to bolo štúdium. Bol som jeden z najlepších. Dokážem vydržať hlad. Som zocelený ako skúsené komando.

Po návrate som sa stal riaditeľom opatrovateľsko-výchovného zariadenia pre deti. S presvedčením som zlomil ich svedomie. Oponent politického systému – teda aj katolík – bol mojím nepriateľom. Neskôr – ako stály zamestnanec Zväzu poľskej mládeže a potom Výboru poľskej zjednotenej robotníckej strany – som sa vysmieval cirkvi a snímal kríže všade kde som bol.

Ako som povedal, pápež nebol nič pre mňa. Pri jednej z jeho pútí do vlasti som bol tak blízko, že som od neho dostal medailu, ktorú som však, keďže to pre mňa nebolo dôležité, daroval svojmu priateľovi – horlivému katolíkovi. V roku 2004 mi diagnostikovali rakovinu prostaty. Odkladal som cestu do nemocnice. Keď ma tam syn konečne nasilu odviezol, povedal mi chirurg:

„Ešte tri minúty meškania a praskol by vám močový mechúr.“

Potom bola chemoterapia, plienkové nohavičky, plienky … Celý rok, až do toho dňa pred Štedrým večerom.

Ešte dodám, že keď som zápasil so svojou chorobou, s pre mňa zvláštnym záujmom som v televízii sledoval posledné utrpenie a smrť Jána Pavla II. Doteraz však z tohto záujmu nič nevyplynulo, až do dňa pred Štedrým večerom 2005, keď som bol uzdravený.

Počas pastoračnej návštevy sme povedali kňazovi o mojom uzdravení. Na zbieranie dokumentov a zmenu môjho duchovného života však bolo priskoro.

Nehovorte mi, že v živote sú náhody. Som hlboko presvedčený, že dobrý Boh vidí všetky naše kroky. Dokazuje to zvyšok môjho príbehu.

V prvú adventnú nedeľu 2006 som o 6:15 išiel výťahom do práce. Starší, trochu opotrebovaný pán s otvoreným balíčkom cigariet v ruke. V jednom momente vošla do výťahu rehoľná sestrička (išla na rannú omšu). Prvýkrát som ju videl. Vo výťahu sme boli len my dvaja. Pozdravil som katolíckym pozdravom a povedal:

„Prosím vás, sestra, uzdravil ma Svätý Otec, pápež Ján Pavol II“.

Potom sme mali vonku chvíľkový rozhovor, počas ktorého som tiež povedal:

„Prosím vás, sestrička, ale ja som naozaj žil nedbalý život.“

Sestra povedala, že popis zázraku treba poslať do Krakova. Dal som jej svoju adresu – pripravený spolupracovať – a každý z nás sa rozbehol vlastným smerom. Sestrička, ako neskôr povedala, zabudla, kde bývam, ale pamätá si, že si pomyslela:

„Chlape, mal si požiadať o spoveď.“

Na druhý deň som ju nečakane uvidel pred mojím domom. Dohodli sme si rozhovor. A tak sa začala moja príprava na spoveď a sväté prijímanie, po viac ako päťdesiatich rokoch – druhý zázrak Jána Pavla II., väčší ako prvý. Počas polnočnej omše v roku 2006 sme s manželkou po 36 rokoch prijali sväté prijímanie. Odvtedy chodím každý mesiac na spoveď a každú nedeľu sa snažím navštevovať svätú omšu. Nelúčim sa s ružencom a stáva sa, že za deň sa pomodlím aj štyri. V kufríku, s ktorým chodím do práce, nosím nielen chlebíčky, ale aj modlitebnú knižku, z ktorej sa modlím, keď mám príležitosť. Modlím sa každý deň: ráno, v autobuse, v električke, pred spaním.

Nikdy nezabudnem, ako silno sa ku mne prihováralo Božie slovo v liturgii svätej omše, keď som začínal katechézu, ktorá ma pripravovala na spoveď: Boh hovorí ku mne osobne! Veľmi často sa teraz obraciam na Svätého Otca Jána Pavla II. – a vždy mi pomôže. Chcem len dodať, že celý život som sa v miere, v akej som si to uvedomoval, snažil pomáhať ľuďom.

Zdroj: Obrátený ateista, Obrázok: Milujciesie

Komentáre k článku

Author: Peter