Keď sme už dospeli k tomuto bodu, nemusíme mať nijaké ťažkosti. Sme
bezprostredne pri najvznešenejšom a najdôstojnejšom spôsobe modlitby, pri uctievaní.
Modliť sa neznamená iba prosiť a žobrať, ako sa to niekedy nesprávne
interpretuje. Modlitba je vraj záležitosťou slabochov, ktorí nevedia zvládnuť životné
ťažkosti, a preto hľadajú oporu inde. Modliť sa znamená predovšetkým velebiť
Boha, chváliť ho. Nemé stvorenia chvália svojho Stvoriteľa svojím bytím bez toho, aby
si to uvedomovali — človek má velebiť Boha uvedomelo a slobodne. To je
najvznešenejší zmysel jeho života.
Druhým obsahom modlitby by mala byť vďaka. Vďaka predovšetkým za to, že
Boh je veľký, dobrotivý. „Vzdávame ti vďaky, lebo veľká je sláva tvoja“ (z oslavnej
piesne sv. omše Glória). Hovoríme s ním, ako s človekom, ktorého milujeme.
Samozrejme, ďakujeme aj za láskavosť a pomoc, čo sme my sami od Boha zažili.
Až potom nasledujú prosby. Ale ani tie by nemali byť egocentrické. Kto v
modlitbe ustavične krúži okolo seba, toho ani modlitba neoslobodí od jeho problémov.
Preto by mali naše prosby mať celosvetový charakter, napr. za mier vo svete, za ľudí v
biede, za jednotu Cirkvi. Až potom prídeme so svojimi osobnými starosťami, pričom
vieme, že sa môžeme obrátiť na Boha aj s tými najmenšími a najvšednejšími vecami:
„Všetko, o čo budete prosiť Otca v mojom mene, dá vám.“
Proti prosebnej modlitbe sa často vyslovuje námietka: nemá význam prosiť Boha
o niečo; On predsa vie všetko, teda aj to, čo nám chýba a o čo by sme ho chceli prosiť.
Iste, Boh vie všetko. Predsa však chce, aby sme ho o to, čo potrebujeme, prosili. „Proste
a dostanete! (…) Lebo každý, kto prosí, dostane…“ (Mt 7, 7n; porov. Lk 11, 5—13; 13, 6-
9; Jn 16, 23). Vymodliť si môžeme veľa, ak však modlitbu zanedbáme, mnohé nám ujde.
Možno Boh chce ľuďom prostredníctvom modlitby povedať, že sú stvoreniami a
nemajú nijaký dôvod na namyslenosť. Človek sa nemodlí preto, aby sa naň Boh
rozpamätal, ale aby sa on sám rozpamätal na Boha.
