Slová pri modlitbe potrebujeme my, nie Boh...

Potrebujeme slová, aby sme si sami pripomenuli a ujasnili, o čo vlastne prosíme; nie že by sme si mysleli, že treba Pána poučovať alebo prehovárať.

Keď teda hovoríme: Posväť sa meno tvoje, pripomíname si, že máme túžiť, aby jeho meno, ktoré je vždy sväté, bolo ako sväté chované aj u ľudí, to znamená, aby ním ľudia nepohŕdali. Takže to nie je niečo na prospech Božiemu, ale ľudskému.

A tým, že hovoríme: Príď kráľovstvo tvoje – to predsa rozhodne príde, nech chceme alebo nechceme – prebúdzame v sebe túžbu, aby toto kráľovstvo prišlo k nám a aby sme v ňom smeli kraľovať.

Keď hovoríme: Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak aj na zemi, vyprosujeme si od Boha poslušnosť: aby sa v nás diala jeho vôľa tak, ako ju robia jeho anjeli na nebesiach.

Keď hovoríme: Chlieb náš každodenný daj nám dnes, potom toto dnes znamená v tomto čase. Prosíme tým jednak o základné živobytie, ktoré zahŕňame pod meno chleba, ktorý tvorí jeho najdôležitejšiu časť, jednak o sviatosť veriacich, ktorá je v tomto čase tiež potrebná, nie však na dosiahnutie pozemského šťastia, ale večnej blaženosti.

Tip na knihu: Otče náš

Keď hovoríme: Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame našim vinníkom, pripomíname si nielen, o čo máme prosiť, ale tiež, čo máme robiť, aby sme mohli byť vypočutí.

Keď hovoríme: Neuveď nás do pokušenia, pripomíname si, že musíme prosiť, aby nás neopustila Božia pomoc a my sa nedali oklamať nejakým pokušením a neprivolili ho alebo mu zo slabosti nepodľahli.

Keď hovoríme: Zbav nás od zlého, pripomíname si, že ešte nie sme v onom dobru, kde nebudeme trpieť žiadnym zlom. Táto posledná prosba modlitby Pána je vlastne taká široká, že nech sa kresťan ocitne v akomkoľvek súžení, môže do nej vložiť všetok svoj nárek a vyliať všetky svoje slzy. Touto prosbou môže svoju modlitbu začínať, v nej môže zotrvávať a jej opäť skončiť.

Práve týmito slovami bolo teda žiaduce zveriť našej pamäti všetky záležitosti. Alebo: nech prednášame akékoľvek iné slová – prebúdzajúce a rozjasňujúce vnútornú vrúcnosť alebo podporujúce jej rast – nehovoríme nič, čo by nebolo obsiahnuté v modlitbe Pána, ak sa však modlíme správne a náležite. Keď však niekto hovorí niečo, čo nemožno s touto modlitbou z evanjelia zlúčiť, potom aj keď sa snáď nemodlí neprípustne, predsa sa modlí, ako ho vedie telo. Prečo však by sme vlastne nemohli povedať, že je to neprípustné? Veď predsa tí, ktorí sa znova zrodili z Ducha, sa majú modliť, ako ich vedie Duch.

Z listu svätého Augustína, biskupa, Probe

(Ep. 130, 11, 21 – 12, 22: CSEL 44, 63-64)